Názov môjho blogu znie Egypt starý a súčasný. Najskôr som začala blog článkami z obdobia, ktoré je mi veľmi blízke a predsa vzdialené tisícročia. Dnes začínam novú kapitolu blogu, a priznám sa, trošku v rozpakoch, ako bude prijatá. Nasledovných pár článkov sú vlastne moje postrehy, životné skúsenosti z ľuďmi odlišnej kultúry, náboženstva, myslenia, tradícií v krajine, kde žijem už osem rokov. Nebudem sa snažiť vložiť svoj názor na všetko okolo mňa, to možno nechám na vás. Nasledujúce články budú o veciach, ktoré sa udiali mne, mojim známym – či už egyptským alebo česko-slovenským a budú popísané tak, ako ich vnímam a vidím ja.
Čriepok prvy – Káhira
Iste už veľa z vás, ktorí toto budete čítať, Káhiru naozaj navštivilo, ale trúfam si povedať, že len pár z vás inak ako turista na jednodňovom či dvojdňovom výlete, prevažne z červenomorského letoviska Hurghady. Neviem, ako presne sa dá prežiť pobyt v Káhire. Mne, otvorene, sa nedá. Ja z Káhiry skôr utekám a to, čo najskôr. Toto mesto navštívim len keď skutočne už sa inak nedá, napríklad vybaviť úradné papiere, navštíviť slovenskú ambasádu a podobne. Nikdy nepochopím, ako môžu v tomto meste ľudia žiť.
Vždy, keď cestujem do Káhiry, tak si o nej myslím svoje. Ja ju vidím ako prefíkanú a náladovú starú dievku.Na jednej strane vás oblaží vnadami, ktoré sú naozaj neodolateľné – pyramídy, múzeum, koptská štvrť s kostolmi, stredoveká islamská štvrť, najkrajšia egyptská mešita, najstarší a najväčší arabský bazár, najluxusnejší hotel Season Four Stars, najstaršie ZOO na Blízkom východe, čarovné kaviarničky na Níle….Na druhej strane vás znechutí neuveriteľnou špinou, odpadkami, chaosom, neustálym ruchom, milionovým davom, extrémnou chudobou. Ja v Káhire fakt trpím, pretože mám tak nízky tlak, že už nižší neznesiem, to sa doslova plazím po zemi. Teda po Káhire. No ani sa nečudujem, je to druhé najznečistenejšie mesto sveta. Ona má aj iné naj – je to najväčšie africké a egyptské mesto, jedno z desiatich najväčších miest sveta. Viete si predstaviť, že žijete v meste, ktoré má dvakrát viac obyvateľov ako kedysi naše bývalé Československo? Dnes sa odhaduje, že aj s okrajovými časťami sa v ňom tlačí viac ako 22 miliónov obyvateľov. A tu je ďalšia vec, čo spôsobuje moje útrapy. Ja nemám rada veľa ľudí a veľké priestory. A tak som v Káhire vždy úplne stratená. Lenže vždy s úľavou zistím, že nielen ja, i káhirskí taxikári. Najskôr je vôbec problém sa s nimi dohovoriť. Síce prikývnu, že hovoria po anglicky, ale rýchlo zistíte, že oni prikyvujú na všetko, nielen na tú angličtinu. Ja som si myslela, že dorozumievací problém mám za sebou, keď som sa naučila hovoriť arabsky. Vyvstal z toho taký problém, ktorý by ma ani nenapadol. Že totiž dotyční taxikári absolutne nerátajú s tým, že „agnabeia“ (cudzinka) s nimi prehovorí arabsky. Čakajú automaticky na cudzí jazyk, sú pripravení prikývnuť. Neprepne im, že hovorím arabsky. Tak sadnem do taxi a arabsky udávam smer, zopakujem asi dvakrát, a na to sa ho spýtam, či nerozumie arabsky. A vtedy mu zapne. Dohodnutá cena a cieľ. Myslím, že vyhrávam. To si myslím ja, ale taxikár každú odbočku zastavuje uprostred neskutočnej premávky a pýta sa okoloidúcich spolujazdcov, či vedia, kde je udaná adresa. Napokon skutočne dorazíme na miesto, som mu vďačná za dve veci. Že sme tam dnes vôbec dorazili, ale neskutočne ma blaží pocit,že nie som v Káhire stratená len ja, ale i taxikári. Sebavedomie mi zasa narastá a nachvíľku zasa raz tú moju starú ušomranú pannu Káhiru milujem. Ubytujem sa v hoteli a vyrážam navečer do moje obľúbenej kaviarničky na rieke Níl, aby som sa nadýchala čarovnej nočnej atmosféry tejto africkej metropoly.