Ja, skôr opatrný a bojazlivý tvor, som sa akousi iróniou osudu, ocitla v meste, kde kto nezažil, nevie si predstaviť ten neuveriteľný chaos v doprave, ktorý tam vládne. Toto vždy šokovalo turistické skupiny, ktoré s otvorenými ústami hľadeli z okien autobusov na tento chaos. Je jedno, či je dvanásť hodín napoludnie alebo štyri hodiny nad ránom. Autá sa tu predbiehajú, trúbia na seba, vodiči sa dorozumievajú klaksónmi, ktoré sú neznesiteľné, pretože ak máte smolu a vyfasujete hotelovú izbu s výhľadom na ulicu, verte, že nemáte šancu zaspať. Narozdiel od domácich, ktorí sú už na to zrejme zvyknutí, lebo zaspia v okamihu. Vodiči si tými klaksónmi okrem iného aj uľavujú, je to vraj namiesto nadávok. A vypomáhajú si aj rukami, vystrčenými z okienok áut. Ja som sa naučila len dva singály, viem rozoznať, kedy predbiehať, alebo nepredbiehať. Tých posunkov je veľké množstvo, ale vyznajú sa v nich len domáci. Čo zásadne nepoužívajú na dorozumievanie sa na vozovke, sú existujúce, ale večne vypnuté semafory, existujúce, ale ignorované dopravné značky, a hlavne smerovky. Z mne nejakého nevysvetliteľného dôvodu v noci nepoužívajú ani svetlá, a to zásadne tam, kde chýba pouličné osvetlenie. Bolo mi vysvetlené, že svetlá nepoužívajú často, pretože ich z toho veľmi bolia oči.
Inou kapitolou je prechádzanie cez cestu. I tu je úplne jedno, v akú hodinu chcete cez tú cestu prejsť. Dôležité je mať vedľa seba niekoho s oceľovými nervami a najlepšie slepého. To kvôli tomu, že napríklad keby to bolo na mne, stála by som na chodníku ešte doteraz. Ja sa proste bojím vykročiť do toho pekla, kde sa trúbiace sa osvetlené či neosvetlené autá chaoticky predbiehajú v štvroprúdovke,ktorá sa zrazu rozšíri na osem prúdov. Vtedy je najlepšie zavrieť všetky svoje oči, povedať si „inšhallah“ (ak boh dá) a smelo neohrozene vykročiť. Verte, že doteraz to naozaj funguje, však keď to teraz píšem, mám všetky ruky, nohy a pokojne si to v zdraví užívam.