žulový obelisk kráľovnej Hatšepsut v Asuáne
žulový obelisk kráľovnej Hatšepsut v Asuáne
Je zvláštne prechádzať sa po hladkom tvrdom povrchu žulového lomu. Tento starý lom v Asuáne pamätá časy faraónov. Už od najstaršieho obdobia Egyptskej ríše sem prichádzali remeselníci z hlavného mesta na severe – Memfisu (dnes už neexistuje, ale ruiny môžme vidieť blízko Káhiry), čo bolo viac ako 900 kilometrov, aby odtiaľto vydolovali cennú, do červena zafarbenú žulu. Dodnes môžeme vidieť žulové bloky údolného chrámu kráľa Rachefa pri Sfinge v Gize alebo technický zázrak Starej ríše – žulovú chodbu vo vnútri Chufuovej veľkej pyramídy v Gize. Najviac sa však asuánska červená žula používala v Novej ríši na stavbu obeliskov. Boli súčasťou každého chrámu zasväteného bohom. Obelisky, v starej egyptštine “ techen“ mali dvojitú funkciu. Keďže boli najvyššími bodmi každého chrámu, rozháňali mraky nad oblohou, lebo v nich sa mohli ukrývať temné sily, teda mohli byť v istom slova zmysle čímsi ako dnešnými hromozvodmi. Ale ich prvoradá funkcia bola skutočne krásna. Dotyk s bohmi. A to doslova. Skúsme si teraz zavrieť oči a vo fantázii sa preniesť do toho čarovného starého sveta. Predstavme si, že sa plavíme Nílom na elegantnej štíhlej lodi do hlavného mesta Novej ríše, Wesetu (dnešný Luxor). Prvé, čo už z diaľky vidíme sú desiatky, v slnku sa trblietajúcich, trojuholníkových špičiek obeliskov. Ten odlesk od slnka zvyšuje ešte vrstva zlata, ktorou sú špičky techenu obité. To bolo vždy prvé, čo prichádzajúcim do miest, v ktorých boli chrámy s obeliskami, udrelo do očí.
Techen (obelisk) je vlastne skamenelým slnečným lúčom boha slnka, boha života Ra. Čím vyšší, tým bližšie k Ra. Špička techenu bola vždy obitá zlatým plechom, pretože v starom Egypte zlato predstavovalo telo boha. V momente, kedy sa Ra (slnko) dotklo zlatej špičky techenu, vchádzala na zem životodarná sila Ra. Môžeme si to predstaviť ako akýsi hromozvod, alebo presnejšie „slnkozvod“. Egypťania boli presvedčení, že sa naozaj Ra techenu dotýka. A aby tento silný dotyk techen vydržal, nemohol byť z kameňa, ale z oveľa tvrdšieho materiálu – z asuánskej žuly. V Asuáne je však jeden obelisk, ktorý je nesmiernym historickým dokladom o tom, ako dokázali ľudia v minulosti opracovať taký tvrdý materiál ako žula, s technikou, akú mali k dispozicii. Dlho bolo záhadou, ako egypťania dokázali opracovať tvrdú žulu, či ešte tvrdší diurit (to je mimochodom jeden z najtvrdších materiálov na svete a ako dokázali vytesať z neho napr. sochu kráľa Rachefa je podnes veľkou neznámou).
Nedokončený obelisk kráľovnej Hatšepsut. V Asuánskom lome môžeme vidieť obelisk, ktorý síce nie je dokončený, pretože po mnohých mesiacoch práce starým remeselníkom napokon praskol, a tak ho opustili, ale hneď má niekoľko naj. Keby ho dokončili, bol by najvyšším techenom Egypta s výškou úctyhodných 42 metrov. Bol by aj najťažším techenom Egypta s váhou 1400 ton. Ale to najcennejšie naj je v čomsi inom. Keďže ho robotníci po prasknuti opustili, miesto nevyčistili a neupratali, to archeológom poskytlo tie najcennejšie informácie o tom, ako dokázali egypťania spracovať tvrdú žulu. Žula má svoju štruktúru. Keď sa sledujú jednotlivé vrstvy, ľahšie sa da nalomiť. Toto síce robili aj egypťania, ale keby neboli použili oheň a vodu, tak by boli opracovávali žulu udieraním diuritovými guľami dlhé roky. Na to však faraóni nemali čas. Takže robotníci museli spracovať žulu do požadovaného tvaru oveľa rýchlejšie. No a pri Hatšepsutinom obelisku sa našli obhorené zbytky v čomsi ako umelo vybudovanom úzkom kanáli, ktorý lemoval celý obelisk. Egypťania proste narušili kameň zahrievanim nad 800 stupňov, to trvalo niekoľko hodín, a potom na kameň náhle naliali studenú vodu. Rýchle ochladnutie porušilo štruktúru kameňa a ten sa začal drobiť. No a potom už len stačilo monotónne niekoľko mesiacov udierať na rovnaké miesto diuritovými guľami, vyformovať žulu do tvaru obelisku, vyleštiť, povolať pisárov, ktorí do nej vyryjú text, zlatníkov, ktorí obalia špičku zlatým plechom, vyzdvihnúť z lomu a dopraviť na špeciálne upravenú loď, ktorá obelisk dopraví po Níle do určeného chrámu, zväčša vo Wesete (Luxore). Odtiaľ po umelom koryte Nílu sa dopraví čo najbližšie k chrámu. Desiatky remeselníkov obelisk bude ťahať po sánkach po piesku a postaví na miesto určenia. Viem, že to znie ohromne jednoducho, ale i toto sú len hypotézy, zatiaľ nedoložené faktami, Dodnes presne nevieme ako obelisk prepravovali po suchu, pretože pôvodný predpoklad, že ho podložili guľatými kmeňmi paliem, bol vyvrátený. Palmy proste tú váhu nevydržali a praskli. Dodnes sa nevie, ako presne dokázali taký minimálne 500 tonový obelisk postaviť. Ale som si istá, že mnohé tajomstvá nám Egypt vydá postupne. Tak ako napríklad ich tajomstvo o spracovani tvrdej žuly….
dokončený obelisk Hatšepsuty v chráme v Karnaku (Luxor)
nedokončený obelisk v žulovom lome v Asuánežulový obelisk kráľovnej Hatšepsut v Asuáne