núbijská tanečná skupina v tradičnom odeve
Asuánsky trh. Arabský bazár. Nepredstavujte si ani na okamih čosi podobné ako „trhy“ v turistických mestách. Ani to, čo je „dopriate“ turistom pri vylete do Kahiry pod názvom „návšteva najväčšieho arabského bazáru Chan el Chalili“. Ide o skutočný živý svet arabského obchodovania s čímkoľvek, s jedinym pravidlom, že proste musíte zjednávať a zjednávať. Na prvý pohľad sú trhy hlučným preplneným miestom plným chaosu a neporiadku. Ak navštívíte „suk“ (arabsky trh) v Káhire (spomínaný Chan el Chalili, ak máte čas, rozhodne sa vyhnite jeho turistickej časti, ktorou sa práve začína. Je potrebné sa vmiešať do davu a vstúpiť hlboko do srdca tohto trhu. Tam sa vám otvorí ten pravý svet).
Trh v Asuáne je oveľa menší ako ten v Káhire, ale tým, že medzi predajcami sú aj núbijci, a Asuán je vlastne bránou do tzv. „čiernej“ Afriky, spája sa v ňom čosi neopísateľné, egytpské, arabské a africké. Odvšadial počuť výkriky obchodníkov ponúkajúcich svoj tovar, usmievavé tváre, ak sa pristavíte. Nikto tu nič nikomu nenúti násilim, neobťažuje, nepokrikuje na vás v snahe upútať. Všetko prekrýva hlasná veľmi rytmická hudba núbijského folklóru (veľmi sa mi páči, oveľa viac ako monotónna arabská hudba). Tradičnú hudbu dopĺňajú romantické balady súčasného speváka Mohameda Munira (aj ten sa mi veľmi páči) s prekrásnymi textami o pokojnom rybárovi, ktorý spieva rybám v rieke Níl, o čiernej kráse núbijských dievčat, o hlase jeho milovanej vyvolenej….
Predieram sa davom kupujúcich či obzerajúcich alebo už zjednávacúcich. Vidím ženy v tradičnom čiernom, mužov v galábeách šedastých nevýrazných farieb, aké nosia hornoegypťania. Ale najradšej mám pestrofarebné odevy domácich núbijčanov. Odev núbijských žien sa líši hlavne výraznými farbami. Odev mužov je celkom odlišný od egypťanov, pripomína už africké korene. Žiadna dlhá košeľa – galabea, ale akýsi kaftan po kolená s dlhými rukávmi, pod ním dlhé nohavice, mokasínky, malinká čiapočka na temene hlavy. Všetko v pestrých farbách, bohato vyšívané, dominuje slniečková žltá. Presne to zodpovedá núbijskej veselej a priateľskej povahe. Neviem odkiaľ pramení, lebo z histórie na ňu núbijci nemali veľa dôvodov. Napriek tomu, že sú dodnes najstaršími obyvateľmi Egypta, už za čias faraónov boli dlhé obdobie pod ich nadvládou a faraóni do tejto oblasti posielali hlavne trestné vojenské výpravy. Dejiny sa ku koncu starého Egypta napokon nachvíľku zmenili v prospech Núbijcov, ktorí sa dokonca stali aj faraónmi v krajine Kuš (sever Sudánu). Ani 20. storočie sa s núbijcami veľmi nemaznalo. Egyptskí prezidenti si ich pohadzovali ako horúci zemiak, pretože ich pôvodné po stáročia, ba tisícročia osídlené miesta museli kvôli stavbe Asuánskej priehrady, či výstavbe ciest a diaľnic opustiť. Pričom ich sa nikto na nič nepýtal. Núbijci si udržujú svoju vlastnú reč. Je to vraj jeden z najkomplikovanejších afrických jazykov. A tú svoju veselú povahu vtlačili aj do svojich obydlí, sú podobné ako jednoduché egyptské obydlia, nizke domčeky z nepálených tehál, ale narozdiel od nich, sú omietnuté a fasády nafarbené prevažne na žlto, ako inak, alebo nebovomodro, prípadne na bielo s namaľovanými nápismi, geometrickými motívmi či obrázkami. Aj núbijské obydlia sú veselé ako ich obyvatelia.
Prechádzam sa asuánskym trhom. V skutočnosti sa rada pozerám. Nakupovať nechcem vlastne nič, ale nikomu to zjavne nevadí. Najradšej sa pristavujem pri stánkoch s čerstvým korením. Pretože obvykle títo ľudia sú aj prírodní liečitelia a vedia pomôcť. Mnoho z nich chová včely, vyrába med, do ktorého potom pridáva podľa veľmi starých receptov presne odmerané (a prísne utajené) zmesy korenín a rastlín. Ja si vždy kupujem čierny med s rozomletou rascou. Rascu už používali ako liečivo v starom Egypte. Posiluje imunitu, má protirakovinové účinky, čistí tráviaci trakt, a k tomu chemicky neošetrený prírodný med – no takto sa hádam dožijem aj Pepiho veku (faraón, ktorý umrel ako 106 ročný). Na výber je množstvo korenín, od šafránu rôznej kvality i ceny, cez kamilky, sušenú či čerstvú mätu, bazalku, škoricové lusky, čiernu lekoricu, až po obyčajnú soľ. Kúpiť si tu môžem aj vonné tyčinky, či malinké usušené červené guličky čohosi, čo mi pripomína jarabinu, ale toto sa dáva do vonných lámp a je to výborná vec na odohnanie múch a komárov (a ak som na tom zdravotne nie veľmi dobre, tak aj mňa, lebo tá vôňa je až štipľavá). Podivím sa nad sýtomodrým práškom, či skôr drobnými kryštálikmi. Pýtam sa núbijky, do akého jedla toto môže používať. Núbijka sa rozosmeje na celé kolo a chvíľu čosi núbijsky vykladá všetkým naokolo. Ozvú sa salvy smiechu a všetky oči sú upreté na mňa. Žiadnu škodoradosť, či výsmech v nich však nevidím. Prosto sa bavia. Núbijka mi napokon odpovie, že to nie je na jedenie, ale že to ženy pridávajú do predposledného pláchania pri ručnom praní bielej bielizne. Teda je to čosi ako bielidlo, čo by ma v živote nenapadlo. Veď to má úžasnú sýtomodrú farbu. Pýta sa, že ako som teda doteraz prala ja, keď neviem takú základnú vec. Ja na to, že doma mám automatickú práčku. Všetci naokolo úznanlivo prikývnu, ale ženy aj tak doplnia, že práčka nevybieli bielizeň tak, ako keď sa to robí s tým modrým čudom a ručne. Ako dôkaz mi dáva zdarma za malý sáčok modrého prášku. Zvedavosť mi nedá. Namáčam do neho pre istotu len jeden kus mojej spodnej bielizne. Voda sa zafarbí na tmavomodro, postupujem tak, ako núbijka radila. Napokon posledné prepláchanie v čistej vode, vyvesím to na stoličku a čakám. No vážne, núbijka mala pravdu. Ale ja aj tak zostanem verná svojej automatickej práčke. A nepomýliť si to s iným tmavomodrým práškom, ktorý ponúkajú hlavne v Asuáne. To je totiž ich obľúbená farba indigo, ktorou natierajú svoje domy.
Pri ceste späť si na pamiatku kupujem malinkú drevenú núbijskú bábiku, ktorá sa trošku podobá na rusku matriošku, ale je oveľa štíhlejšia a tmavšia. A úplne samozrejme kilo usušeného ibištekového kvetu, z ktorého si urobím osviežujúce ľadové karkadeh. Tú najlepšiu kvalitu kúpite práve v Asuáne.
núbijská tanečná skupina v tradičnom odeve
koreniny na trhu v Asuáne, v popredí škoricové lusky