kňazi s vyholenými hlavami v obradnom ľanovom rúchu
Staroegyptský kňaz mal úplne odlišnú funkciu v spoločnosti v porovnaní s napríklad pre nás najznámejším katolíckym či evanjelickým „kolegom“. Narozdiel od nich sa nestaral o spásu duše, nepoučoval, nekázal, vlastne sa vôbec nestaral o ľudí.
Odhaduje sa, že v starovekom Egypte bolo len jedno percento ľudí, ktorí boli vzdelaní. Medzi nimi kráľovská rodina vrátane samotného faraóna (porovnaj napríklad s ranostredovekými európskymi kráľmi, z ktorých mnohí sa ledva vedeli podpísať pod pečate pergamenu) a samozrejme kňazi. Staroegyptskí kňazi sa podľa vzdelania delili na kňazov I., II., III. a IV. kategórie. Boli vychovávaní v tej najlepšej škole – chrámovej (inak bohaté deti spolu s kráľovskými deťmi navštevovali palácové školy, budúci úradníci a pisári navštevovali vládne školy). A tak bola kňažská vrstva privilegovanou a bohatou vrstvou egyptskej spoločnosti, ktorá dokonca v období Novej ríše bola mocnejšia a bohatšia ako samotní faraóni (i to bol jeden z dôvodov náboženskej revolúcie Achnatona, aby zlomil moc kňazov). Funkcia kňaza sa zväčša dedila v rodine, bola akousi rodinnou tradíciou.
Mnoho mužov malo funkciu kňaza až ako vedľajšie povolanie. Všetci lekári boli vlastne vysvätenými kňazmi nižšej kategórie a medicína bola ich hlavným povolaním.
Skúsme si teraz trošku predstaviť jeden deň v živote egyptského kňaza, povedzme kňaza boha Amona v najmocnejšom centre vtedajšieho Egypta – Karnackom chráme v kráľovskom meste Weset (Luxor).
….je čas….veľký Amon, Slnko sa už rodí na obzore a s jeho východom vstávam. Vychádzam von ku chrámovému jazeru rituálne sa očistiť. Takto to urobím potom ešte trikrát do dňa, kým božský Amon opäť zapadne do ríše mŕtvych. Naolejujem si telo vonnými esenciami, vyčistím zuby natronom, oblečiem obradné rúcho a vchádzam do jednej zo svätýň Karnaku. Tieto priestory sú iným zakázané, to len ja mám božské povolenie, pretože som Najvyšším kňazom. V neprítomnosti nášho veľkého faraóna som to ja, kto je oprávnený sem vstúpiť a obetovať Amonovi, ktorého duša prebýva v jeho zlatej soche uloženej do zlatej schránky uprostred svätyne. Posvätím obetiny (jedlo, nápoje, kvetiny, hlavne modrý lotos…) a predložím ich pred boha. Otvorím schránku, vyberiem sochu boha, životodárnou vodou ju omyjem, naolejujem a navoňavkujem, oblečiem do čistého rúcha, ozdobím šperkami a amuletmi a to všetko za neustálych modlitieb. Pri poslednom, štvrtom obetovaní krátko po zotmení sochu zoblečiem, vložím naspäť do zlatej schránky a pripravím ju tak na nočný odpočinok. Takto to robím štyrikrát denne, celý svoj život. Denný rituál nesmie byť prerušený, pretože večnosť, stálosť, stabilita, nemennosť, prosperita a ochrana to sú zákony spravodlivej Máat, na ktorých stojí celá naša veľká a slávna egyptská ríša. A dodržiavaním denného rituálu obetovania bohom v každom každučkom chráme našej veľkej ríše, v ten istý čas, tak každý z nás, kňazov, prispieva k trvaniu tohto rádu….
Asi takto približne mohol vyzerať deň v živote najvyšších kňazov v každom jednom egyptskom chráme po celej krajine. Táto vzdelaná vrstva netrávila však celý svoj život uctievaním bohov, ale zbierala a zhromažďovala vedomosti po stáročia zdedené po predkoch, chrámy boli totiž aj knižnicami a centrami všetkých informácií. Takisto len kňazi presne vedeli určiť čas záplav Rieky (tak Egypťania nazývali Níl), predpokladať rok bohatej úrody či obdobie sucha a hladomoru, vedeli vypočítať čas zatmenia Slnka a iné astronomické úkazy. A práve tí poslední z nich sa pred náporom kresťanov v 4. storočí po Kristovi uchýlili na ostrov Philae do chrámu bohyne Izis. A odtiaľ pochádza aj posledný zápis v posvätnom kňažskom písme – hieroglyfoch z roku 394 a začína sa nová éra služobníkov iného Boha v krajine Ta Meri……
kňazi s vyholenými hlavami v obradnom ľanovom rúchu
faraón Ramzes III. obetuje bohyni, scéna z Medinet Habu v Luxore
posvätné jazero, v ktorom prevádzali kňazi chrámu 4xdenne rituálnu očistu, v pozadí ruiny mocného Karnaku