kráľ Rachef (Chefren)
Ďalší záhadný egyptský čriepok je záhadou a hlavne mojím obdivom ku schopnostiam ľudí, žijúcich tisícročia pred nami.
Isto mnoho z vás navštívilo káhirské múzeum a samozrejme jeho časť na prízemí, ktorou sa väčšinou uponáhľané prehliadky začínajú, a to je oddelenie pamiatok z najstaršej doby, tzv. Starej ríše. Väčšina vystavených exponátov sú sochy. Mnohé z nich veľmi vzácne práve kvôli dochovanému citlivému materiálu – cédrovému drevu (pri veku 4500 rokov). My sa však pristavíme kamennej pri soche kráľa Rachefa, staviteľa druhej pyramídy v Gíze, kde sa veľmi pekne zachovala aj časť vápencovo-žulového údolného chrámu, dláždenej cesty spájajúcej chrám s pyramídou a slávna Sfinga. Práve v údolnom chráme sa v jame našla socha kráľa v nadživotnej veľkosti a pôvodne bola jednou z 24 sôch, ktoré zdobili údolný chrám. Dnes patrí táto socha medzi najcennejšie exponáty múzea.
kráľ Rachef (Chefren)
Chefren s Hórom, detail
Zobrazený faraón Rachef sedí vznešene na tróne, díva sa do večnej diaľky a vzadu za hlavou mu vzlieta sokol. Je to boh Hór a týmto gestom zobrazuje socha vlastne moment splynutia kráľa s Horom, jeho premeny na samotného boha Hóra. Veď egyptskí králi od počiatku používali medzi svojimi menami (najskôr mali tri, neskôr sa ich počet ustálil na päť povinných mien) ako prvé v poradí práve meno, ktoré bolo uvádzané na kartuši práve Hórom.
Čo je teda záhadné na tejto soche? Je vyrobená z dioritu, čo je jeden z najtvrdších materiálov, hornina magmatického pôvodu, ktorá vznikala vo veľkej hĺbke a vyniká veľkou odolnosťou. Údajne je ju možné opracovať len diamantom. Je stará ako pyramídy. To znamená, že má okolo 4500 rokov. V čase, keď Egypt nepoznal iné kovy okrem medi. V čase, keď vieme, že pri opracovávaní kamenných a žulových blokov pracovali kamennými dlátmi, používali drevené kolíky zatlčené do kamenných puklín, namočené vo vode, ktoré dokázali tlakom rozbiť štruktúru kameňa, používali takisto zahrievanie na zhruba osemsto stupňov a následne ochladenie vodou, čim sa i žulový povrch dokázal rozdrobiť a ľahšie potom opracovať. Používali aj dioritové gule na rozbíjanie kamenného materiálu. Ale toto všetko nemohlo stačiť nielen na opracovanie tak tvrdého materiálu, ale hlavne na detailné vypracovanie do najmenších podrobností. Ako dokázali vytvoriť takéto dielo starí majstri? A túto záhadu môžem rozšíriť v tom čase i na ďalšiu starovekú civilizáciu, žijúcu v krajine úrodného polmesiaca“, Mezopotámiu, pretože i tam sa dochovala stéla z dioritu.
Starovek má môj neskonalý obdiv. Je pre mňa vrcholom, z ktorého čerpáme podnes. Samozrejme, nemenila by som, chýbali by mi veci, ktoré nám súčasníkom veľmi uľahčujú život (elektrika, horúca voda, rozhlas, televizia, internet, medicína…..), ale pri štúdiu starovekých civilizácií vždy pociťujem hlbokú úctu voči tomu, čo vtedy ľudia boli schopní dokázať.