Včera, keď som zaspávala v teplej posteli, som musela myslieť na tisíce ľudí, ktorí sa rozhodli v pasívnom odpore proti nekonečne dlhej (viac ako 30 rokov) vláde egyptského prezidenta Husní Mubaraka. Nocovali totiž v zime rovno na námestí Tahrír Midan, pár desiatok metrov od slávneho národného múzea s pokladmi starého faraónskeho sveta. Nálada, ktorá tam vládla nebola agresívna, ľudia sedeli na zemi, spievali, tancovali. Majetnejší ľudia nosili protestujúcim teplé nápoje a jedlo zdarma. Doslova ste mohli cítiť nádej na zlepšenie situácie v Egypte. Potom po polnoci však boli povolané policajné posily, z arabských správ som sa dozvedela, že polícia už začína zasahovať voči protestujúcim agresívnejšie. Do ulíc Káhiry prichádzalo viac a viac obrnených vozidiel, policajti útočili na ľudí, v snahe ich rozohnať. Masovo sa začalo zatýkať, na príkaz vlády bola veľká časť Káhiry odpojená od elektriky a neskôr bolo prerušené i telefónne spojenie (dalo sa dovolať len mobilnými telefónami). Takto to pokračovalo celú noc, protestujúcich prišlo podporiť osobne i niekoľko známych osobností, hlavne zo žurnalistiky.
Protivládne demonštrácie pokračujú aj tomto momente. Nemajú však taký zmysel, ako tie v Tunisku. Predstavitelia opozície hovoria, že sú si vedomí toho, že jedna, hoci masová, demonštrácia nezvrhne autoritárskeho prezidenta, za ktorým stojí polícia a armáda. V týchto dňoch obyčajným Egypťanom nejde o to, zvrhnúť prezidenta násilím. Význam týchto demonštrácií je tom, aby sa konečne prezident a jeho suita začali zaujímať o starosti bežného človeka. Totiž za 30 rokov vlády Husní Mubaraka sa sociálna situácia väčšiny Egypťanov rapídne zhoršila. Keď sa dnes rozprávam s mladými mužmi, ktorí vyštudovali prestížne vysoké školy, informatiku, medicínu, ekonomiku, ovládajú minimálne dva svetové jazyky, sú bez práce, ale hlavne bez šance nájsť si nejakú prácu. Snažia sa nájsť akúkoľvek prácu. Za posledné roky však väčšinou bezvýsledne. A tak sedia doma, frustrovaní. V Egypte o to viac, že mladý muž by mal hneď začať šetriť na svadbu, dom, zariadenie, aby sa mohol oženiť. Takže takto mladí ľudia nemajú šancu začať žiť. Bez práce, bez peňazí, bez manželky (priateľky sú pre väčšinu egyptských rodín neprijateľné), bez budúcnosti. Do ulíc vyšli i ľudia v produktívnom veku, ženy i muži, tí šťastnejší prácu majú. Im ide o zvýšenie platov (to je i jedna z požiadaviek demonštujúcich, zvýšiť platy na minimálne 1200 libier – jedna egyptská libra sú zhruba štyri slovenské koruny, alebo jedno euro je teraz 7,8 egyptskej libry). Pre predstavu, učitelia a väčšina štátnych úradníkov berie mesačne asi 550 egyptských libier. Ceny potravín za posledných sedem rokov vzrástli niekoľkokrát. Štátom dotované základné potraviny ako cukor, múka a chlieb takisto zdraželi. Kilogram hovädzieho mäsa tu stojí od 60 libier, dnes už hovädzinu málokto kupuje, pretože si to prosto nemôže dovoliť. Ľudia začali kupovať oveľa viac zeleniny, ale i tá ku koncu roku 2010 zdražela. Na obrazovkách zakázaných protivládnych staníc som videla plačúcich starých ľudí, ktorí hovorili, že už nevedia, čo majú jesť, keď i zelenina je pre nich drahá.
Ľudia dnes protestujú s neskutočným entuziazmom, nie je to agresia ako v Tunisku, ale hnev. Najčastejšie heslá sú preč s Mubarakom, Mubarak ekhraz (buď už ticho), Bátel Bátel (všetko je sfalšované, to sú odkazy na posledné „voľby“ egyptského prezidenta, kde samozrejme zvíťazil zasa Husní Mubarak, na to, že prezident a vláda žijú v umelom svete, kde hlavne Mubarak skutočne nemá páru o tom, ako sa žije za hranicami jeho haciendy v Káhire či na Sharm el Sheiku). Medzi požiadavkami demonštrujúcich je aj zrušenie výnimočného stavu, ktorý tu platí od roku 1981, teda od nástupu Mubaraka k moci, agresia policajných útokov (častokrát sa končí smrťou, a potom sa prípad zametie pod stôl), cenzúra tlače a televízie (zo štátnych televíznych kanálov by ste sa včera o udalostiach nedozvedeli absolutne nič, teraz napríklad sledujem „horúce novinky“ ….. o Sudáne ……o Egypte v egyptskej televízii nič. O problémoch sa tam zásadne neinformuje, ale zato tam môžte vidieť siahodlhé prejavy prezidenta a ministrov o tom, ako to funguje dobre, co všetko sa už urobilo.)
Kde je samotný prezident teraz? Myslím, že zvesti o tom, že ušiel aj s celou rodinou na Sinaj do Sharm el Sheiku sú pravdivé, tam sa totiž zatiaľ, tak ako v Hurghade a ďalších turistických centrách nič nedeje. Dokonca včera v noci sa Alexandriou šírili správy, že manželku prezidenta Suzan Mubarak videli na letisku v Londýne.
Nateraz zatiaľ toľko, zdravím vás z Alexandrie
Katarína