Egypt starý a súčasný

     Káhira má svoju neopakovateľnú atmosféru aj kvôli tomu, že sa tam tlačí pre nás nepredstaviteľných 22 miliónov ľudí, ktorí doslova už bývajú aj na strechách domov. Všetci však nie sú pôvodom káhirčania. Veľa z nich sem v minulosti prišlo a stále prichádza v nádeji, že tu nájde prácu. Bohužiaľ, trúfam si povedať, že takmer bez šance. Jednak aj v samotnom hlavnom meste Egypta je nedostatok pracovných miest a jednak, keďže je to africká metropola, sú tam pobočky známych medzinárodných firiem, banky, luxusné hotely, ambasády….to všetko si žiada kvalifikovaných ľudí, najlepšie s diplomom z jednej z početných káhirských univerzít. A preto nie sú tí, ktorí sem prichádzajú z juhu konkurencieschopní a rozširujú tak rady chudobných ľudí bez práce. Štvrť milióna najchudobnejších obýva časť Káhiry, ktorá sa volá Mesto Mŕtvych, Nekropolis. Pôvodne to bol najväčší a najstarší cintorín fungujúci už od čias fatimovskej dynastie, teda od 12. storočia. Dnes z tohto cintorína zostali nádherné polorozpadnuté stredoveké mauzóleá a zo zeme trčia zbytky náhrobných kameňov. A teraz si predstavte, že pomedzi tieto náhrobné kamene, priamo na cintoríne, vyrástli a stále vyrastajú príbytky najchudobnejších káhirčanov. Niektorí bývajú v tehlových, neomietnutých, nedokončených domoch so spoločnými sociálnymi zariadeniami,  väčšina však prosto v slumoch z kartónu, plechového odpadu a ´podobne. Je to vlastne mesto v meste. Chudobní tam majú svoje trhy s ovocím a zeleninou, lacnými odevami, čínskými najlacnejšími elektrickými spotrebičami, mäsiarstvá, chodia tam lekári a učitelia. Vláda v snahe trošku pomôcť tejto absolútnej a zúfalej chudobe zaviedla do časti Mesta mŕtvych zadarmo elektriku. Voda je tiež zadarmo, vozí sa tam v autách s cisternami niekoľkokrát týždenne.  

      Káhira má aj nádherné, skutočne čarovné miesta, niektoré z nich sú ľahko dostupné pre každého turistu, či už z Hurghady, Sharm el Sheiku alebo iných menších turistických letovísk pri Červenom mori. Keď si kúpite jedno či dvojdňový zájazd do Káhiry, nečakajte však veľa. Nič zo skutočnej Káhiry neuvidíte. Káhira sa vám predstaví ako špinavé mesto zavalené odpadkami, kde sa tlačia autá medzi ľudmi, ľudia medzi autami, neskutočná, chaotická, rušná, hlučná. Potom máte zastávku na pyramídach v Gíze, kde vás ovali horúčava a obťažujúci hmy,  a ešte viac obťažujúci miestni obchodníci so suvenírmi. Rovnako rušno je aj v káhirskom múzeu, kde nezáleží na hodine, vždy je tam hlava na hlave. Vo vnútri múzea síce slnko nehrozí, zato vás obleje pot z davu turistov, ktorí sa náhlia za sprievodcami v strachu, že sa v tej mase stratia, a hlavne sa poriadne zapotíte, pretože kvôli nádherným pamiatkam vo vnútri múzea chýba klimatizácia. Prosto Káhiru pocítite len z rýchlika.

Ale táto orientálna krásavica na Níle má svoje čaro hlavne v noci, keď davy turistov odídu do letovísk, či sú na hoteloch, keď domáci odpočívajú s rodinami doma, keď sa zamilované páriky a priatelia prechádzajú po starých, polorozpadnutých štvrtiach, ktoré stále nesú noblesu francúzskeho štýlu 19. storočia. Môžu si zájsť napríklad do kina, pretože egypťania proste filmy milujú. Je to pochopiteľné, veď v Káhire som stretla už množstvo hviezd arabského filmového neba, pretože tu sídli egyptská televízia, rozhlas a hlavne v arabskom svete absolútna špička – káhirské filmové štúdiá. Veľa arabských hercov a spevákov sa z Libanonu, Tuniska, Iraku presťahovalo práve do Káhiry, pretože je to „mekka“ arabskej kinematografie a populárnej hudby.

      Pre mňa jedným z najsilnejších momentov, na ktoré nikdy v živote nezabudnem, bolo predstavenie, ktoré v Káhire prebieha jedenkrát týždenne, prebieha vonku na otvorenom priestranstve a bez vstupného. Je to mystický tanec moslimských dervišov, v Egypte zvaná tanura. Sú to desiatky mužov odetých do pestrofarebných sukníc, krútiacich sa dokola na jednom mieste takmer 25 minút. Týmto rýchlym točením sa okolo vlastnej osi a monotónnou hudbou sa dostávajú do mystickej extázy a spájajú sa tak s Bohom. V Egypte je mystický tanec dervišov ešte o čosi hlbší, pretože muži majú dve ťažké pestrofarebné suknice na sebe a v rukách farebné bubienky, a týmto vytvárajú pri nepretržitom tanci rôzne obrazce znázorńujúce príbeh ľudského života, od jeho narodenia až po smrť. Nedá sa mi to opísať, len ma veľmi mrzi, že takýto silný zážitok zo skutočnej tanury (nie tej, ktorá sa predvádza turistom v letoviskách) je odoprený bežným turistom.