Egypt starý a súčasný

     V minulom článku sme sa trošku pozreli na to, ako vnímali starí Egypťania smrť. A v dnešnom sa dozvieme, ze vytúžený posmrtný život  neprišiel len tak, automaticky, ale bolo pre to potrebné čosi urobiť.

     Tak predovšetkým už za pozemského života človek musel byť poctivým, slušným, dodržiavajúcim morálne prikázania platné v egyptskej spoločnosti (inak tieto prikázania sú veľmi podobné Šalamúnovým prikázaniam v Starom zákone). Už počas života bolo potrebné začať s výstavbou hrobky, pretože toto bola jedna z podmienok existencie po smrti.  Hrobka bola doslova domovom, obydlím duše. Preto bola bohato zdobená a mala skutočne podobu domu s chodbami, komorami, miestnosťami, často zdobenými napríklad stĺpami. Ďalšou podmienkou večného života bolo zachovanie tela. Egypťania boli doslova posadnutí odporom z rozkladu mŕtveho tela. Prečítajme si (na dnešné pomery dosť surovú) časť z posvätnej Knihy mŕtvych, ktorá mala chrániť telo pred rozkladom.

….“buď velebený, Otče môj, Usir, nehniješ, nečervíš, nezapáchaš, nezotlievaš, nerozliezajú sa v Tebe červy. Som Chepren, moje telo potrvá naveky. Nehnijem, nepráchniviem, nezotlievam, nerozpadám sa, nepodlieham skaze pomocu oka boha Šu. Som. Som. Žijem. Žijem. Som zdravý. Som zdravý. Prebudil som sa, som spokojný. Pretože nie som zhnilý, nie som skazený hnilobným mokom, nie je porušený môj obal z jemného plátna, nie som poškodený, nie sú vyhnilé moje oči, nevytiekli moje uši, moja hlava nie je oddelená od trupu, nebol mi vytrhnutý jazyk, nie je ostrihaný môj vlas, nie je vytrhané moje obočie, nebolo na mne spáchané žiadne zlo. Moja mŕtvola trvá, je neporušená. Nepodliehajúc skaze v tejto zemi na veky“….

     Na to, aby mohol teda Egypťan žiť naveky, musel mať zachované telo. A to sa dalo jediným spôsobom – mumifikáciou. Nebudem tu spomínať presné postupy, ktoré sa ostatne dosť menili počas egyptskej histórie. Skôr spomeniem len jeden fakt, za čias egyptských faraónov od Starej po Novú ríšu bola mumifikácia kvalitne odvedenou prácou. Ale s príchodom novej grécko-rímskej doby a ptolemaiovských (teda pôvodom neegyptských) panovníkov sa mumifikácia stala vecou obchodu a zárobku (s príchodom peňazí do Egypta, pretože samotní Egypťania peňažný systém nepoužívali), a tak kvalita ustúpila kvantite a pod veľkolepou výzdobou a stovkami metrov najjemnejšieho plátna sa múmia rozložila.

múmia mocnej kráľovnej Teje

     Ak už sme boli takto pripravení po materiálnej stránke, teda zachované telo, kňaz poverený rituálom „otvárania úst“ sa dotkol pri odriekavaní príslušných formuliek z Knihy mŕtvych tesárskym dlátkom miesta, kde predpokladal, že pod nánosom plátna sa ústa múmie nachádzajú a tým umožnil prvý nádych vo večnosti, pripravená hrobka, pohrebná výbava…zostalo už len jediné, a to to najťažšie. Bol to moment, ktorého sa každý Egypťan obával – súdenie duše na tzv. Poslednom súde. Po správnom zodpovedaní 42 otázok, po vážení duše položenej na miske váh bohyne spravodlivosti Máat (duša nesmela prevážiť vtáčie pierko – atribút Máat na druhej miske váh. Duša i pierko museli byť vyvážené) za dozoru boha múdrosti Thovta a boha mumifikácie Anubisa, sa duša dočkala súhlasu od najvyššieho boha podsvetia Usira a jeho manželky Izis, častokrát zobrazovanou v sprievode jej sestry Neftys. To už mala duša za sebou strastiplnú púť podsvetím, v ktorom ju ohrozovali strašné netvory, príšery a nepriatelia, ten najstrašnejší napríklad v podobe obrovského hada Apopisa. Až potom začal človek nanovo svoj život, tentokrát večný.

Súdenie duše. Zľava stojaci Anúbis, kľačiaci Anúbis, váhy s dušou a pierkom, netvor Amemat požierajúca zlých, Thovt,mŕtvy Egypťan,opäť Thovt,Usire, Izis, Neftys

rituál "otvárania úst", kňaz prikladá posvätné tesárske dlátko na hlavu a na ústa múmie

rituálne tesárske dlátko, posvätný inštrument pri "otváraní úst"

     Pri tomto všetkom si isto uvedomíme, že jedným z najvýnosnejších, ale i najrešpektovanejších povolaní v starom Egypte bolo povolanie kňaza z Domu smrti. Na jednej strane isto vážené povolanie, na druhej strane však s týmito ľuďmi nechceli mať Egypťania nič spoločné, pretože za sebou doslova ťahali pach smrti, ktorý sa prosto nedal umyť ani prekryť parfémami. Myslím, že si dokážeme živo predstaviť obrovský zápach valiaci sa z týchto miest, kde dennodenne kňazi mumifikovali mŕtve telá v horúčave, ktorá i v zime presahovala 25 stupňov, k tomu roje múch a inej hávede živiacej sa krvou i mäsom, či zbytkami vnútorností, ktoré sa nemumifikovali (zachovávali sa len črevá, žalúdok, pľúca a srdce). Preto Domy smrti stavali zásadne ďaleko od ľudských obydlí, dokonca boli oddelené riekou Níl. Kým bežný život Egypťanov prebiehal na východnom brehu Nílu, keď človek umrel, jeho telo sa preplavilo na lodičke riekou na západný breh, dopravilo do Domu smrti a odtiaľ na západné pohrebiská v púšti. Dôvod bol spočiatku isto praktický, pretože v úsvite tejto civilizácie (rovnako ako i v súčasnosti) bol veľký nedostatok úrodnej pôdy, takže prirodzene pohrebiská obyvatelia budovali na západnom brehu Nílu v púšti.

     A aby som neskončila len takto pochmúrne, tak nabudúce sa porozprávame na inú tému – predstavím vám kňazov z Domu života.