Egypt starý a súčasný

     Viem, že udalosti, ktoré budem opisovať sú už pár dní staré, ale chcela by som sa s vami podeliť o obrazy, ktoré som videla a počula vlastnými očami.

     Naposledy sme sa takto virtuálne stretli vo štvrtok. Už vtedy sme tu v Egypte vedeli, že na piatok je ohlásená „miliónová demonštrácia“ na hlavnom námestí Tahrir midán v Káhire. Vo štvrtok po siedmej hodine večer prestal fungovať v celom Egypte Facebook a neskôr aj gmail a skype, začal platiť zákaz vychádzania na severe Egypta od šiestej večer do ôsmej ráno. Pred desiatou večer bol už zablokovaný celý internet, v krajine sa nedali posielať smsky (táto služba je blokovaná doteraz-streda večer), mobilné telefóny, ani pevné linky nefungovali. V niektorých častiach Alex a Káhiry prestala zasa fungovať elektrika. Verte, že keď som zaspávala, napätie v ovzduší sa dalo doslova krájať.  Čo sa však dialo v piatok, to sa zapíše do dejín tejto krajiny. Na uliciach severa Egypta sa zhromažďovala masa ľudí, ktorá požadovala jediné, koniec autoritatívnej 30. ročnej vlády prezidenta Husní Mubaraka. Ľudia demonštrovali pokojne, násilnosti sa diali len občasne, tak ako to pri takom dave ľudí býva. Najkrajšie na tom všetkom bola atmosféra. Prišlo mi to, ako nejaká obrovská oslava, ľudia spievali, skandovali známe heslá – dolu s Mubarakom, stačilo, odíď z krajiny. Také masy ľudí som v živote nevidela. Všetko fungovalo vrátane obchodov bez problémov.  Myslím, že ľudia na námestí Tahrír v Káhire skutočne dosiahli svoj zámer, priviesť, dovtedy arogantne mlčiacemu a hluchému prezidentovi Mubarakovi, milión ľudí, ktorí skandujú jedno – preč s Mubarakom.  Podobná atmosféra bola i v Alexandrii. Práve vtedy robí prezident svoj osudný omyl. Stále mlčí. V tom čase už vieme, že sa zrejme necíti až tak sebaisto, pretože sa tajne presunul z prezidentského paláca v Káhire na lepšie strážené miesto, jeho obľúbenú rezidenciu v Sharm el Sheiku. Odtiaľ potom hneď tajne odlieta celá jeho rodina, vrátane manželky Suzan a hlavného dôvodu tejto drámy, syna Gamala aj s rodinou, ktorému ocko pripravoval jasnú kariéru budúceho egyptského prezidenta. Spolu s nimi sa na letisko v Heathrow doviezlo aj sto kusov batožiny (jasný signál, že tam chcú zostať dlhšie) a teraz sa hovorí o viac ako 25 miliardách egyptských libier  (číslo neviem presne, tak sa ospravedlňujem). S ním utekajú aj ďalšie krysy z Titanicu – väčšina proprezidentových podnikateľov, ohromne bohatých a vplyvných ľudí, ktorí ešte stihnú presunúť svoje kontá do zahraničných bánk. Prezident zostáva v Sharm el Sheiku.  V piatok v noci už nefunguje ani egyptská satelitná družica NileSat, kde si mohla väčšina obyčajných egypťanov pozrieť správy z Al Jazzeery a BBC, EURONEWS či CNN. Zostala im tak len štátna televízia, kde sa už v piatok museli jemne vyjadriť o nepokojoch. Internet, mobily, pevné linky, televízia (okrem štátnej) nefungovala, zákaz vychádzania po šiestej večer.  Prezident urobil všetko, čo mohol, aby zabránil organizovaniu masovejšej účasti. Nepodarilo sa. V tejto chvíli, keď som videla to nadšenie, bola som skutočne presvedčená, že Egypt môže smerovať k lepšiemu.

     Potom náhle bola z väčšiny územia stiahnutá polícia. To bolo zvláštne. Dnes, päť dní po udalostiach mám pred sebou opis oficiálneho príkazu vtedajšieho ministra polície (veľmi neobľúbeného a obávaného človeka, ktorý bol pravou rukou Mubaraka dlhé desaťročia), v ktorom hovorí, že ak policajti nedokážu účinne odraziť demonštrantov, nasadí iný prostriedok – stiahne všetky policajné zložky načas a nechá otvoriť niekoľko väzníc). Neviem vám potvrdiť, či je tento dokument pravdivý alebo ide o podvrh, ale to, o čom budem písať neskôr a čo som na vlastné oči videla, to len potvrdzuje.

     Prelomila sa polnoc, do ulíc vchádzajú obrnené vozidlá, tanky, prichádza armáda, ktorá má urobiť poriadok. Odhodlaní demonštanti napriek zákazu vychádzania, zostávajú na uliciach a je ich čím ďalej tým viac. Ženy nocujú v mešitách kvôli väčšej bezpečnosti. Armáda je ľuďmi nadšene vítaná, ľudia ich zdravia, veria, že armáda sa nepostaví proti svojmu ľudu. Ja zostávam v šoku, pretože  priateľskému vzťahu ľudí a armády v tejto krajine nerozumiem. Armáda však naozaj nezasahuje. Ľudia ovládajú srdce diania – Tahrír midán. Nadšenie vrcholí. Nikto netuší, aké veci sa budú diať v sobotu a nedeľu. Veci, ktoré ma napokon donútia odísť z nádherného mesta Alex do bezpečnejšieho turistického centra Hurghady.