Egypt starý a súčasný

     Pred pár dňami ma nečakane a celkom neplánovane navštívila v Egypte moja drahá sestra s jej drahým. Také prepadovky mám najradšej a dokážem sa rýchlo prispôsobiť, pretože Egypt a život v ňom ma pripravil na každodenné zmeny a po ôsmich rokoch tu som pochopila, prečo egypťania neplánujú nič na viac ako deň dopredu. Aj tak je všetko v rukách božích, to znamená inak.  Ale táto najaktuálnejšia zmena v mojom nudnom živote – nečakaná návšteva sestry s priateľom – mi okrem nefalšovanej veľkej radosti priniesla aj možnosť napísať ďalší, tentokrát skutočne najaktuálnejší článok do blogu. V tom hroznom teple, ktoré tu máme som ich nahovorila na návštevu púšte a to z dôvodu, že na Slovensku a ani v Čechách (jej priateľ je z Prahy) púšť nemajú. Že tam nemajú ani také horúčavy som im radšej zamlčala. A keďže tu mám už kopec známych, tak jeden sa našiel, a to s fajným úplne novým a úplne čistým džípom, navyše plne klimatizovaným. A tak sme vyrazili na popoludňajší výletík do východnej púšte. Zďaleka sme sa vyhli „beduínskym“ osadám pre turistov, kde „beduíni“ prichádzajú žiť do osady pol hodiny pred príchodom prvých turistov a tajne pod rúškou tmy po odchode turistov odchádzajú tiež.

     Vidieť takú holú krajinu, ako je púšť v Egypte, pôsobí na mňa vždy akosi mimozemsky. Takto si vždy predstavím povrch Venuše, ibaže si v duchu pridám ešte padajúci kyselinkový dáždik, aktívne vulkány a červenú farbu. Ale i tak. Púšť má pre mňa svoje neprekonateľné čaro. A hlavne púšť na východ od Nílu, ktorá je skôr štrkovitá a dominujú jej skalnaté pohoria. Z môjho okna mám výhľad na druhý najvyšší vrch Egypta, volá sa Šajíb a má viac ako 2400 metrov. Ak si myslíte, že to musí byť úžasné, tak nie je. Mnohokrát do roka tu máme piesočné búrky, kde silný vietor rozfúka piesok do vzduchu, takmer úplne zakryje slnko (na slnečný kotúč sa vtedy môžete pozrieť aj vlastným okom napríklad i na pravé poludnie), nafúka jemné zrniečka piesku až do mesta a piesok je schopný dostať sa aj najmenšou škvárkou dovnútra bytu. Na druhý deň je všetko  pokryté jemnou vrstvou piesku a moja chudera práčka (kvôli týmto momentom som si ju aj zosobnila a nazvala Džidži, aby vydržala takéto nápory a spolupracovala) pracuje na plné obrátky, aby vyprala všetko od záclon po dečku na stole. Ale keď púšť svoju zlú náladu skrotí, tak naozaj úžasná je.

štrkovitá pieskovcovo-vápencová púšť na žulovom podloží

O pol tretej popoludní vyrážame džípom  v zostave vyrovnanej – sestra a ja a naši dvaja chlapi. Keďže Júlia prejavuje nadšenie z nerovného terénu výkrikmi a smiechom, náš vodič Mehmet jej chce urobiť radosť a tak vyberá naschvál ešte väčšie kopce a nerovnejší terén. Mne a obom chlapom sa dvíha trošku žalúdok. Konečne zastavíme na polceste a vodič nám ukazuje  fatamorgánu. Síce žiadnu nevidíme, lebo fúka šialený vietor, ale my traja sme vďační za tých pár sekúnd oddychu. Čo však zaregistrujeme, je jediný malinký obláčik na oblohe, ktorý sme nazvali „Solitérom“.  Vidieť oblaky nad púšťou a hlavne v lete nie je veľmi bežné, pretože je tu tak horúco a sucho, že sa akákoľvek voda ihneď odparí a tak žiadne mraky nad púšťou nemôžu proste vzniknúť. Preto nás ten náš “ Oblak Solitér“ zarazil.

v pozadí druhý najvyšší vrch Egypta Šajíb, neexistujúca fatamorgána a hlavne "Oblak Solitér"

 Opäť nasadáme do džípu a vnoríme sa medzi magické pohoria pieskovcovo-vápencového pôvodu. Zeleň zastupuje len jediný strom – „Hrdina“, pretože po ceste bol fakt jediný. No a konečne vstupujeme do osady Omo Dalwa. Žije tu len jedna veľká rodina pod vedením šejchovho syna, keďže šejch sedí v base za pašovanie drog. Môžem svojich však ubezpečiť, že táto osada je naozajstná. Títo beduíni sú tu už takmer 70 rokov, už nekočujú, ale doteraz sa odmietajú prispôsobiť väčšine. Rodia sa a umierajú tu. Berú sa medzi sebou v rámci niekoľkých blízkych osád. Je medzi nimi nepísaný zákon, že beduín si privedie do domu len beduínku. Oni sa ani necítia byť Egypťanmi. Prosto sú to beduíni, ktorí majú svoje zákony a svoj spôsob života. Kriminalita neexistuje (ak si odmyslíme pašovanie zbraní , predaj drog a fajčenie hašišu) pretože sa navzájom v malej komunite poznajú. A majú prísne tresty, za krádež odťatie pravej ruky, za manželskú neveru trest smrti napríklad ukameňovaním. Hoci musím povedať, že o takýchto trestoch tu v Egypte som ešte nepočula. Ale asi už len to povedomie o tom, že za prečin nasleduje taký trest, im bráni čokoľvek zlého urobiť.

beduínska osada Omo Dalwa

stromy sú dôkazom, že v blízkosti osady je prameň vody

čerstvý hrob malého dieťaťa za osadou

Nachvíľku sa posadíme pod prístrešok z prikrývok utkaných z pichľavej ťavej srsti, ktoré sú výborným izolátorom voči slnku, ale v zime i voči chladu. Hovorím to, čo o beduínoch viem, ale keďže je najlepšie vidieť a zažiť, tak po chvíľke vstávame a vchádzame do obydlia mojej známej Hagar. Práve pečie pre celú osadu chlebové placky. Už štyri roky som v tejto osade nebola, ale nič sa tu nezmenilo (okrem počtu detí).

zasmiať sa na nás prišla aj Hagarina dcéra

 Hagar sa postí, je ramadán a do západu slnka ešte pár hodín chýba. Hovorí, že je veľmi unavená a smädná. Nie je ľahké piecť placky v dyme a takej horúčave o hlade a hlavne o smäde (cez ramadán moslimovia nejedia a nepijú od východu slnka až po západ slnka, čo je teraz v lete tu v Egypte od pol štvrtej ráno do štvrť na sedem večer).  Prekladám toto posťažovanie mojej návšteve, ale naši dvaja chlapi neprejavia žiaden súcit, odchádzajú sa vraj pozrieť na kozy. Júlia sa teda ponúkne, že vystrieda Hagar, dostáva drevenú paličku, na ktorú má obtáčať tenké cesto a vyrobiť placku.

Hagar a Júlia

Nedarí sa a nedarí. Hagar sa smeje, prichádzajú ďalšie beduínky. Napokon sa už smejú všetky dookola. Najstaršia hagga (úctyhodné oslovenie moslimskej ženy) napokon vynesie ortieľ nad Júliou. So smiechom dáva palec na ruke dole a hovorí, že Júliu by si teda nevzal žiaden beduín z tejto osady. Vzápätí pichľavo dodá, že ani mňa, lebo veľa hovorím.  No a po tom, ako sme úplne prepadli u beduíniek, hľadáme svojich chlapov, ktorí stále pozerajú na kozy. Aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu. Tu je aj obrázok.

kozy popri ťavách sú jedným z mála živočíchov schopných prežiť spolu s beduínmi v púšti

V diaľke vidieť pri skromných obydliach ťavy. Tak ma len napadlo, že na Slovensku sa občas ženám nadáva do sprostých tiav…keby len vedeli, čo za skvelé zvieratá to sú, nemohli by sa slovenky uraziť. Ťava beduínom dáva všetko potrebné pre ich život. Z jej srsti tkajú koberce a pokrývky na stany a príbytky, ktoré sú výbornou izoláciou proti slnku a chladu v zime. Ťava má výborný čuch, to ona viedla kedysi karavány púšťou, ktoré vďaka ťavám zastali vždy tam, kde bol zdroj vody. Ťavy totiž dokážu vodu „cítiť“. Jediné zviera, ktoré dokáže vidieť aj cez najhoršiu piesočnú búrku je opäť ťava. Má totiž dve viečka. Jedno, ktoré sklopí, keď ide spať. Druhé, vnútorné sklopí pri piesočnej búrke, takže piesok v očiach vlastne necíti a cez to vnútorné viečko dokonca aj vidí. Samozrejme, že ťava dáva mlieko i mäso, hoci u beduínov nie je bežné ťavie mäso konzumovať. Ťaví trus usušený na slnku je používaný ako kurivo do ohňa. Zaujímavé je, že sú to tvory s veľmi konzervatívnou sexuálnou výchovou, pretože sa nemôžu „stýkať“ pred ľuďmi v osade. Takže samec, mimochodom absolútny nedžentlmen, kopne samicu tak silno do nohy, že tá chudera sa zľakne, spustí moč a samec z pachu moču zistí, či má samica „svoje dni“ a či idú teda na vec. Ak je všetko tak, ako má byť, párik sa vyberie mimo osadu a tam, v samote púšte si romanticky užije a opäť sa do osady vráti.

 Napokon navštívime prameň vody, ktorý zásobuje túto osadu, skutočne vyviera spomedzi veľkých skalnatých brál  v pohorí za osadou. Škoda len, že nám došla baterka na fotoaparáte.