V minulých dvoch článkoch sme sa porozprávali o smrti, hrobkách a Domoch smrti, dnes si niečo povieme o Domoch života.
Domy života boli častokrát v blízkosti chrámov, ale i v samotných chrámoch zasvätených bohom. Z nich najznámejšie boli chrám bohyne Hathor v Dendere, v Dér el Báhrí, i v kráľovskom meste Memfise. Ono to čiastočne súviselo i s ochranou božstva toho-ktorého chrámu, ale hlavne s tým, že v starom Egypte museli byť všetci lekári najprv vlastne vysvätení za kňazov nižšej kategórie. Menej úspešní lekári sa živili „potulným liečením“, teda nemali domov, chodili od mesta k mestu a ponúkali svoje služby. Tí najúspešnejší si rozbehli vlastnú prax vo svojich domoch, kam za nimi chodili samotní pacienti. Už to samo o sebe bola veľká reklama, pretože zvykom egyptského lekára bolo chodiť za pacientami, nie naopak. Väčšina lekárov však pracovala v Domoch života, ktoré môžem veľmi voľne prirovnať k našim nemocniciam v samotných chrámoch, či v ich blízkosti.
Z medicínskeho hľadiska máme dosť spoľahlivých informácií o zdravotnom stave na základe rozboru množstva dochovaných múmií. Obyčajní ľudia trpeli podvýživou, zlá jednostranná strava a namáhavá práca sa odrazila na nízkom priemernom veku (smrť prichádzala bežne medzi 25-40 rokom ). Veľa ľudí v Egypte (ostatne i dodnes) trpela očnými chorobami, pľúcnymi chorobami, vyskytovala sa aj rakovina, vo veľkej miere cukrovka, choroby kostí, osteoporóza, artritída, choroby žalúdka, črevné infekčné choroby. Poznali veľmi dobre funkcie väčšiny vnútorností a dokonca vedeli, že krv v žilách koluje po celom tele a dodáva telu „energiu a silu“. Čo sa týka napríklad zubných kazov, tak tie neboli až také časté (egypťania v strave preferovali skôr kyslastú a slanú chuť a okrem toho si zuby čistili natronom). Zaujímavé ale je, že vytrhnuté zuby dokázali nahradiť zlatými náhradami s mostíkmi. Duševné choroby sa liečili vyháňaním zlého ducha a to tzv. trepanáciou lebky, ale toto v Egypte nebolo bežným chirurgickým zákrokom. Predsa len na existencii niekoľkých múmií vieme, že títo ľudia podobnú operáciu „mozgu“ prežili (nebola to vlastne úplná operácia mozgu, len sa vyvŕtal do lebky otvor, ktorým sa uvoľnili zlé sily).
Kožné choroby, alergie, ekzémy liečili zinkovými masťami, sírovými kúpeľmi. Ako antibiotikum používali veľmi často cesnak, čo spomínal už i Herodotos pri svojej návšteve Egypta. Poznali aromaterapiu a aj terapiu slnečným svetlom helioterapiu. Zlomeniny (inak veľmi časté hlavne u robotníkov na stavbách napr. pyramíd či neskôr chrámov a hrobiek) fixovali sádrou. Preukázateľne od druhého storočia po Kristovi dokázali úspešne operovať šedý zákal. Najväčšie úspechy mali v liečení ženských chorôb a hlavne v pôrodníctve.
V chráme v Kom Ombu sa na stene dochoval vzácny reliéf zobrazujúci všetky dovtedy známe chirurgické nástroje (rozoznávame misy, lievik, medené ihly, lyžice, skalpely, nožnice, háky, pinzety…) a v káhirskom múzeu môžeme dokonca 37 chirurgických inštrumentov vidieť i na vlastné oči. Nemyslime si však, že egypťania dokázali operovať tak ako v súčasnosti. Prevádzali viac-menej povrchné operácie (nie som lekárka, tak mi tento amatérsky výraz prepáčte), to znamená napríklad vyrezanie vredov, cýst, amputáciu, dokonca možno i tracheotómiu (pri dusení otvorenie dýchacej trubice cez hrdlo).
V staroegyptskom lekárstve nie je možné oddeliť liečbu od mágie. Preto vlastne i to povinné vysvätenie lekára za kňaza nižšej kategórie, pretože po stanovení diagnózy sa lekár snažil pacienta liečiť nielen konkrétnymi liekmi, či postupmi, dietami a podobne, ale rovnako dôležitou súčasťou liečby bola mágia, zaklínacie formulky, prosby k bohom….
Lekári sa snažili najskôr určiť diagnózu a to jednak pozorovaním vonkajších príznakov pacienta, jednak spovedaním pacienta na čo si sťažoval a jednak na základe vlastnej bohatej skúsenosti z praxe a znalostí anatómie (súvis s mumifikačným procesom). Príznaky všetkých známych chorôb a ich liečba boli spísané na papyroch v tzv. Praktickej Medicíne a Knihách o anatómii, ktoré sa ale na veľkú škodu stratili už v staroveku. Egypťania vôbec patrili medzi najlepších lekárov staroveku a absolútny vrchol dosiahli v období grécko-rímskom, v čase keď Alexandria bola hlavným mestom Egypta a krajine vládli Ptolemaiovci. Vo vtedajšom svete platilo, že kto nebol aspoň na stáži v Alexandrii, nemal úplne dokončené vzdelanie, čím dlhší pobyt v Alexandrii, tým väčšia prestíž v lekárskej praxi..
A ešte jedna vec. Celá egyptská spoločnosť sa riadila nepísaným morálnym kódexom (inak veľmi podobným nášmu, napríklad nepokradneš, nezabiješ, chrániš vdovy a siroty, neklameš….), ktorý ale o to viac platil pre staroegyptských lekárov. Tí navyše mali zakázané hovoriť o diagnóze s iným ako samotným pacientom, dokonca i jeho rodina, ak k tomu nedal pacient súhlas, nevedela o chorobe. Žiaden pacient nebol nehodný dotyku. A ešte jedna krásna vec – lekári mali nariadené, že ku každému pacientovi sa musia správať vľúdne, ohľaduplne, citlivo, s úctou a rešpektom. Lekár mal vždy na pamäti, že je to človek, ktorý trpí bolesťou.
Mila Flipper, velka vdaka za mnoho ...
Jasné, plebs je plebs :) Narážala ...
Ak by sme mali stastie a boli egytpskou... ...
že sa dožívali málo nie je až ...
Katka, žiaľ internet stále nemám. ...
Celá debata | RSS tejto debaty