Egypt starý a súčasný

     Amenhotep IV. sa ujal moci razantne,  po jednej stránke – náboženskej. Už v štvrtom roku svojej vlády povýšil boha Atona nad všetkých egyptských bohov a zmenil si meno na Achnatona – Ten, ktorý slúži Atonovi. To nebolo nič výnimočné. Tak začínal vládu každý faraón. On však pri tom neskončil. Zašiel tak ďaleko, že ho dejiny Egypta odsúdili na smrť bez možnosti posmrtného života, potomkovia mu odňali meno, zrúcali jeho mesto, chrámy, zničili sochy, maľby, papyry. Žiaden ďalší faraón ho nikdy nespomenul, keď si uctieval v chrámoch svojich predkov. A teraz musím trošku odbočiť, pretože na úplné pochopenie toho, čo urobil, je potrebné vedieť v akých podmienkach sa to udialo a práve to je pre mňa to najpodstatnejšie.  

 Pozadie vlády Achnatona

     Egypt má vo svete starých civilizácií výnimočné postavenie pre svoju uzavretosť, extra konzervatívnosť, doslova posadnutosť k nemennosti. Život krajiny sa riadil podľa rieky Níl a slnka. Níl a slnko – to boli odveké stálice. Pôda bola extrémne úrodná, podnebie stále. To všetko sa pravidelne rok, za rokom opakovalo. Žiadne veľké zmeny v klime, v krajine, a tak i v živote egypťana nenastávali. Egypt bol veľmi uzavretou spoločnosťou, na rozdiel od iných nemal nikdy potrebu prenikať ďaleko za svoje hranice s cieľom podmaniť si cudzie národy, či dokonca žiť na ich území. Hlavnou príčinou bol pocit, že nie je nad Egypt a Egypťanov, ostatní su až druhoradými národmi, ktoré sa majú čo učiť od Egypta. A hlavne strach vojakov, že ak umrú v boji v cudzej krajine, nebudú mumifikovaní, a teda im nebude dopriaty večný posmrtný život – to, čo si každý Egypťan želal najviac. Egypt teda od začiatku žil svoj život uzavretý sám do seba. Vystačil si sám, nepotreboval v tom čase naozaj nikoho.

 Bola to krajina, ktorá stála na základoch z minulosti, nič sa nesmelo meniť, nové veci tu boli prijímané s hlbokou nedôverou. Všetko cez tri tisícročia zostávalo v podstate také, aké bolo už na počiatku dejín. Nemennosť, stálosť, konzervatívnosť, to boli zákony existencie krajiny počas celých troch tisícročí. A tie napokon aj zapríčinili rozpad ríše, ktorá už nemala šancu v boji s novým svetom, ktorý sa formoval na prelome letopočtu.

Druhá moja krátka stručná sonda bude do egyptskej ľudskej duše – bola to duša bojazlivá, až bázlivá, nesmierne poverčivá, za každým rohom videla zlého ducha, za každú udalosť – dobrú či zlú, ďakovala bohom. Všetko v krajine sa bohom podriaďovalo. Synom boha bol dokonca i samotný faraón. Antickí Gréci sa až pohoršovali nad tým, ako môžu byť ľudia tejto krajiny takí nábožní. Herodotos vo svojej Histórii napísal, že na svojich cestách nikdy nevidel tak silno veriacich ľudí, ako tu v Egypte. Ľudia sa počas života veľmi nesnažili o zmeny, aj tak o všetkom vlastne rozhodovali bohovia. Ľudia vždy v spomienkach vyťahovali minulosť, či už svoju vlastnú, alebo slávnu minulosť ríše, ako staré zlaté časy. Čo bolo prítomné, bolo dobré len vtedy, ak to bolo rovnaké, či aspoň podobné ako v minulosti. Vieme si my, súčasníci, predstaviť, že by sme na budúcnosť vôbec nemysleli?

A zárukou toho starého systému, ktorý osvedčene fungoval, bol panovník.

A teraz si predstavme, za takýchto podmienok, čo muselo nastať, keď nový kráľ Achnaton jedného dňa vyhlásil, že nie je iný boh, ako Aton. V krajine, ktorá bola až modelom v konzervatívnosti, nastal šok, nepochopenie toho, čo faraón robí, keď má práve on udržiavať staré zákony. A v Egypte zavládol strach. Z neznámeho, z nového, zo zakázaného, z porušenia božích zákonov, ktoré boli osvedčené už stáročia, či tisícročia. Očakávali trest zavrhnutých bohov, obávaný chaos, ktorý stál, podľa egyptskej mytológie o počiatku sveta a zrodení vesmíru, na začiatku všetkého. 

Podľa faraóna však zrušenie všetkých božstiev nebolo to, čo si predstavoval. Žiadal viac. To, čo nikto pred ním. A ani po ňom.  

Zrušil funkciu všetkých kňazov, zatvoril chrámy a  zabral im majetky. Útok bol smerovaný hlavne proti  Karnaku (v dobe Novej ríše najmocnejšie ideologické centrum Egypta, zasvätené bohovi Amonovi. Súčasťou boli sklady, sýpky, jatky, priestory pre každodenné obetné dary, dary od kráľa… Karnaku patrili desiatky okolitých osád s obyvateľmi, pôda, vápencové lomy, lomy na kovy. Bol to vlastne štát v štáte, častokrát rovnako mocný ako sám faraón).

To, čo urobil, bolo v Egypte absolutne nepredstaviteľné. Kráľ – záruka stálosti a nemennosti, záruka minulosti v prítomnosti, porušil všetky zákony dovtedy platné a osvedčené.

Čo sa však začalo po zabraní majetkov Karnaku diať v Luxore, to otrávilo kráľa natoľko, že odišiel do púšte, kde si vybral nové miesto, opustené, nezasvätené a nepošpinené žiadnym iným božstvom – a za niekoľko mesiacov tam vyrástol Achetaton – Aton je na obzore (dnešná dedina Amarna v strednom Egypte). Kráľ tam potom prežil 15 rokov svojej vlády, s celým kráľovským dvorom, dvoranmi, ktorí buď úprimne verili v Atona, alebo skôr z vypočítavosti nasledovali toho, kto im za chválu na Atona rozdáva zlato a pozície. Achnaton sa už nikdy nevrátil do Luxoru, odkiaľ odišiel vrcholne znechutený nepokojmi na uliciach, odvetami kňazov iných božstiev, nepochopením zo strany väčšiny Egypťanov a neskôr už otvorenou nenávisťou.

                                                                                   p o k r a č o v a n i e