Egypt starý a súčasný

….už necítim bolesť, horúčavu púšte, neprežívam šťastie či smútok tohto sveta. Minulosť, prítomnosť i budúcnosť sa mi zliali do večnosti. Áno, žijem vo večnosti a naveky sa prechádzam po nádvorí svojho mesta, sýtim dušu pokrmami v hrobke, ktorá vzbudzuje úžas, pretože nebolo a nie je takej stavby v krajine Ta Meri…. 

    Možno takto rozprávala duša faraóna Džósera neviditeľným poslucháčom svoj večný príbeh. Vždy, keď sa blížim k mestu, ktoré bolo vystavané len kvôli tomu, aby ho užíval mŕtvy faraón, sa ma zmocňuje posvätná bázeň. Ako premýšľali tí, ktorí toto mesto vystavali pre jediného človeka. Ako vnímal starý Egypt moc a postavenie faraóna. V nasledovných riadkoch sa pokúsim dvomi príkladmi objasniť neuveriteľnú moc, akú požíval v období Starej ríše panovník. Na objasnenie – takúto neuveriteľnú moc mal panovník len v pomerne krátkom období egyptských dejín. Týka sa len panovníkov 3,4 a 5.dynastie.

     Za pomerne neznámeho kráľa Neferikareho pred viac ako 4000 rokmi došlo k dvom tak neobvyklým situáciám, že si tieto zaslúžili, aby boli zapísané naveky do papyrového zvitku. Starý zápis v posvätných hieroglyfoch hovorí o úradníkovi, ktorý predstupoval pred faraóna  a nechtiac sa dotkol jeho žezla. Tento dotyk bol pre živých ľudí smrteľný. Úradník však zostal nažive vďaka pohotovému zásahu kráľa, ktorý vyriekol magickú formulku „nech sa ti nestane ujma“ a tým odohnal smrť. V ďalšom zápise čítame, že všetci prítomní na audiencii u kráľa nachvíľu stŕpli úžasom, keď kráľ odmenil za isté zásluhy dvoch vysokých štátnych úradníkov tým, že im dovolil pobozkať mu nohy (nielen zem, po ktorej prešiel). Obaja úradníci sa potom po zbytok života a takisto ich ďalšie generácie pýšili titulom „služobníci chodidla“. Tieto udalosti boli natoľko významné a neobvyklé, že boli zapisané do análov. Faraón nemal rovného na tomto svete, dokonca ani vo svojej blízkej rodine. Kráľ mal dvojitú podstatu. Bol človekom, ale nie konkrétnym Neferikare, ci Ramzesom, ale v jeho ľudskej podstate bola všeobecne obsiahnutá celá ľudská spoločnosť. Bol bohom a boli v ňom sprítomnení všetci egyptskí bohovia. Bol symbolom absolútnej božej neobmedzenej moci, bol zárukou poriadku na zemi, bol zárukou prosperity Egypta. Nezostával v kráľovskom paláci, ďaleko od obyčajných ľudí. Naopak, vidieť kráľa v Egypte nebolo ničím výnimočným, pretože sa neustále plavil od severu na juh po rieke Níl, aby si upevňoval svoju moc. A jednoznačne symbolom tejto nám nepredstaviteľnej moci sú egyptské pyramídy.

Azda najväčším faraónom Egypta (nielen podľa mňa, ale i podľa historika Manethó, ktorý ho vo svojom zozname dokonca označil ako jediného červenou farbou) je faraón Džóser. Bohužiaľ o jeho živote nemáme veľa informácií, je to príliš ďaleká história, ale zanechal nám svoje večné mesto v Sakkáre. S dovolenim Džósera otváram dvere v hradbe a vstupujem do mesta. Idete so mnou?

Viem, že vstupom do týchto priestorov vlastne robím presný opak toho, čo si Džóser výslovne želal. Narušujem jeho večný pokoj, ktorý mala chrániť obrovská kamenná hradba. V nej sa dodnes nachádza 14 slepých brán, ale len jednou jedinou sa môžme dostať do vnútra. Už z diaľky, keď sa ku komplexu blížim, vidím tie nepriateľské masívne hradby, ktoré nechcú vpustiť dovnútra nikoho nepovolaného. Keď sa konečne v tej rannej prašnej horúčave dostávam ku vchodu, až ma zarazí, aký je malý. V porovnaní s hradobným múrom, 1500 metrov dlhým a 15 metrov vysokým, je len meter široký a šesť metrov vysoký. Nezamýšľam sa prečo to tak je. Viem to. Brána nikdy nebola určená pre ľudí. Ten vchod používala éterická duša faraóna. Hneď po vstupe do vnútra komplexu na mňa padá úzkosť z priestoru. Stojím v temnej predsieni s vápencovou strechou, ktorej váhu podopierajú stĺpy. Ak nemáte výborného sprievodcu, nedozviete sa to najpodstatnejšie. Ste na mieste, kde po prvýkrát v dejinách architektúry boli použité stĺpy ako súčasť stavby. Úctu vzbudzuje u mňa i to, že slávny Džóserov architekt Imhotep, ktorý sa odvážil použiť tento neodskúšaný zaujímavý prvok priznal, že si je nie istý účinkom,  a tak dal pre istotu zasadiť dolnú polovicu stĺpov do kamenného múru, aby stavbu vrátane ťažkej vápencovej strechy udržali. Rýchlo sa snažím vyjsť z tmavej predsiene s polostĺpmi a náhle sa mi otvorí veľké otvorené nádvorie určené na slávnosti Heb Sed, ktoré povinne absolvoval za života každý faraón a tým si obnovil svoje božské sily na spravovanie krajiny. Automaticky zamierim k dominantnej stavbe tohto komplexu – k najstaršej pyramíde, k prvej kamennej monumentálnej stavbe na svete. To, že dnes je z nej bohužiaľ už len neprístupná ruina nevidím. Viem si predstaviť, aký úžas musela vzbudzovať u súčasníkov Džósera a Imhotepa a viem, že vzbudzovala ten istý pocit aj u jeho následovníkov. Opäť vzdávam úctu odvážnemu architektovi Imhotepovi za to, že použil nový stavebný materiál – vápenec. Odvtedy sa stal materiálom, ktorý zaručoval to, po čom každý staroveký Egypťan túžil a čo sa snažil rôznymi cestami dosiahnuť – večnosť. Džóserova mastabovitá pyramída ešte nie je typickou ihlanovitou stavbou ako u u jeho ďalších následovníkov. I tu vidíme istú váhavosť Imhotepa, musíme mu to však odpustiť, veď vieme, že mu nemal kto poradiť, ako nakladať s kameńom. Pred ním sa používal na stavby ten najdostupnejší a najlacnejší materiál – v drevených formičkách na slnku usušené nílske bahno. Mastabovitá pyramída bola vysoká 60 metrov a predstavovala schody, po ktorých vystúpila do nebies k bohom duša faraóna.

A tu opäť budeme potrebovať dobrého sprievodcu, aby nám ukázal, čo je také obdivuhodné na tejto stavbe. Zatiaľ v porovnaní so slávnymi pyramídami v Gíze, pyramída v Sakkáre vychádza ako smutná, škaredšia, staršia nezaujimavá sestra. Ešte chvíľku so mnou vydržte a poviem vám, čo je jedinečné na pyramíde, ktorú mám zo všetkých najradšej.

Poklady gízskych pyramíd sa ukrývaju v ich vnútri. Poklad pyramídy v Sakkáre je uložený úplne inde, pod ňou, v podzemí. Zavrite oči a skúste si to predstavit, pretože už nik zo živých nikdy viac nebude môcť vstúpiť do týchto priestorov, ktoré sa v našom storočí zbortili a navždy tak zapečatili tajomstvá kráľa Džósera. 

Vraciame sa v čase o 4660 rokov dozadu. Len párkrát umrel a znovuzrodil sa večný boh Re, ktorý pláva po oblohe, od času, kedy vstúpil do večnosti náš faraón Džóser. Máme jeho povolenie ticho vstúpiť otvorom na alabastrovej podlahe zádušného chrámu, ktorý je postavený hneď pri schodoch do nebies (pyramíde), a ktorej sláva isto presiahne hranice našej krajiny Ta Meri. Zostupujeme do podzemia šachtou hlbokou 28 metrov pod pyramídou. Šachta náhle ústi do kráľovskej pohrebnej komory. Padá na nás stiesnený pocit, V komore nie je pre nás miesto. Je malá a úzka (tri metre dlhá, 1,2 metra široká). Je tu len jediný otvor a to zhora. Pri pohľade dole do úzkej pohrebnej komory zrazu ucítime vôňu. Vanie z drevenej rakvy vyrobenej z cédrového dreva. Je takmer nezdobená, hľadia na nás zboku len dve oči s pretiahnutou čiernou linkou, tak typickou pre starý Egypt. Tieto oči používa mŕtvy Džóser na to, aby sa uistil, či nie je narušovaný jeho večný pokoj. Komora je obložená žulovými leštenými doskami, ušľachtilým materiálom. V drevenej rakvi odpočíva mumifikované telo starého kráľa. Jeho duša je však inde. Je slobodná a večná, chodí si po svojom meste, užíva dva paláce, ktoré sú súčasťou komplexu, užíva si obetín, ktoré prinášajú v časoch sviatkov kňazi a už sa nezaujíma o dianie v blizkom hlavnom meste Ta Meri v Memfise, ktoré má nadohľad. My však máme povolenie vstúpiť ešte nižšie, aby sme nerušili telo kráľa v pohrebnej komore a tak sa vydávame nižšie do doslovného labyrintu chodieb dlhého jeden a pol kilometra, časť z týchto chodieb a miestností je dokončených a vyložených tmavomodrými fajansovými kachličkami. Miestnosti i chodby sú preplnené hlinenými nádobami, potravinami, nápojmi, truhlicami s odevami, alabastrovými nádobami naplnenými parfémami, liečivými masťami, nábytkom, šperkami, mumifikovanými telami jeho kráľovskej rodiny, manželiek a detí a príbuzných. Všetko je zariadené tak, aby sa začal panovníkov život po smrti.

Opúšťame históriu, opäť sa vraciame 4660 rokov späť do súčasnosti a vidíme, že z toho všetkého zostali len smutné zbytky rozbitých hlinených nádob (z črepov sa naskladalo zhruba 40 000 nádob), zbytky pozlátenej lebky, pár zlatých sandálov, úlomky mumifikovanej paže, kúsky kože a časť ľavého chodidla. 

Lúčim sa s mojím Džóserom pohľadom do jeho očí. Kópia jeho sochy, takmer v životnej veľkosti (140 centimetrov vysoká) je uložená v zamurovanom priestore s otvorom pre oči (nie naše, ale oči sochy Džósera) v zádušnom chráme. Ak by sa čokoľvek stalo s telom, bola to socha, ktorá mala udržiavať večný život po smrti tomuto velikánovi. A zrazu si uvedomujem ešte jednu netypickú vec.Narozdiel od všetkých iných sôch všetkých období, socha faraóna má mierne zdvihnutú hlavu a oči sa nedívajú na mňa, na nás, na tento svet. Jeho pohľad je upretý hore, do diaľky, k nebesám, k súhvezdiu Orion, k lonu bohov……..

………“ten, ktorý odlieta, odlieta. Preč, od vás, od ľudí. Nie je už na zemi, je v nebi…..“   (citácia z posvätných Textov Pyramíd)