Egypt starý a súčasný

     Isto mnohí z vás videli na vlastné oči staré egyptské pamiatky, napríklad v Luxore. Uvedomili ste si, že ste videli len architektúru súvisiacu s uctievaním bohov a  panovníkov – chrámy, alebo so smrťou- hrobky? Tak ma napadá jedna paralela – slávny francúzsky kráľ „Slnko“ Ľudovít XIV. sa pýšil svojím palácovým komplexom Versailles, o jeho hrobke nájdeme len málo informácií. Čím asi sa tak pýšili všetci egyptskí faraóni, synovia slnečného boha Re? Svojimi hrobkami, nie palácmi.

Bola staroegyptská civilizácia naozaj tak posadnutá smrťou? Ja sa na to dívam z iného konca, pre mňa to boli ľudia posadnutí skôr životom než smrťou. Veď uctievaním kultu smrti sa všetci snažili o jediné – dosiahnuť večný život, ale po smrti.

Pochopiť veľmi svojské (i na svoju dobu) myslenie starých egypťanov je pre nás súčasníkov asi nemožné. Od narodenia sa blížili každým dňom k svojej smrti a radi si to aj uvedomovali. Smrti samotnej sa starý Egypťan nebál, skôr z možného bolestivého umierania. Pozemský život veľa neznamenal, preto počas viac ako 3000-ročnej existencie, staroveký Egypt nezažil veľké zmeny (ak teda odrátame Achnatonovu náboženskú revolúciu, o ktorej napíšem neskôr). Bol to jasný odraz myslenia ľudí, kedy pozemský život nebol dôležitou súčasťou existencie, preto nebolo potrebné sa snažiť čosi zmeniť, prosto sa prežilo pár desiatok rokov (v starom Egypte sa väčšina ľudí nedožila ani 40tky), smrť otvorila dvere do večného života, ktorý bol tým vysnívaným a skutočným. V predstavách vás ihneď isto napadne napríklad raj. Ale tak to nebolo. I v posmrtnom živote bola radosť, ale i smútok, šťatie i nešťastie. Existovala aj bolesť a človek mohol dokonca ešte raz umrieť. A ak si ešte predstavíte, že si sladko navždy hoviete bez práce, tak takto to tiež nefungovalo. Tam musel človek aj pracovať. Ale to by neboli ľudia, aby nevymysleli magické zaklínadlá a pomôcky, ako si spríjemniť život na večnosti a nepríjemné veci mágiou obísť či začarovať. Už v najstaršom období môžeme na stenách mastáb čítať tzv. Texty pyramíd, neskôr to boli Texty rakví a napokon všetky magické zaklínadlá boli spísané do posvätnej Knihy mŕtvych. Každý jeden Egypťan musel vedieť odcitovať spamäti aspoň pár formuliek zo spomínaných textov, čím zdolal nepriateľov počas cesty do večnosti, vedel ako má odpovedať na mnohé nepríjemné otázky bohov pri súdení jeho duše. A i tomu najchudobnejšiemu bol do hrobky vložený wešebt, aby ho oslobodil na večnosti od práce. (wešebt bola malá soška človeka, ktorá po tom správnom zaklínadle, na večnosti ožila a pracovala namiesto človeka).

wešebt - určený na prácu v posmrtnom živote

Čo najskôr sa každý egypťan snažil zadovážiť si prostriedky na výstavbu hrobky. Apropo – hrobka – pre nás je hrob miestom uloženia tela, či urny s popolom. Pre egypťanov hrobka bola doslova obydlím pre dušu. To je práve dôvod, prečo sa hrobky už od najstarších čias vždy podobali skôr domom (mastaby, skalnaté komory s chodbami ako napríklad v Luxore).

časť hrobky egyptského šľachtica

Väčšina z nich bola bohato zdobená, naplnená pohrebnou výbavou a potravinami. Bohatí egypťania si brali so sebou ako pohrebnú výbavu všetky veci, ktoré za života používali od nábytku, odevy cez alabastrové nádoby na vonné maste a parfémy, kozmetiku, lieky, vejáre na odháňanie múch, spoločenské hry (napríklad senet, čosi ako šachy). Najdôležitejšou vecou v hrobke však bolo jedlo. Toto bola povinnosť pozostalých, aby pravidelne zásobili jedlom svojich večne živých mŕtvych. Po čase mŕtvych pribúdalo a táto povinnosť začala byť naozaj problémom, a tak egypťania vymysleli čosi iné.Namiesto skutočných potravín a nápojov namaľovali ich obraz na steny hrobiek ako súčasť výzdoby. Výzdoba v hrobkách bola vlastne samotnou „Knihou mŕtvych“. Isto si spomeniete na luxorské skalnaté hrobky, s vyobrazením panovníka v sprievode božstiev ako odchádza na večnosť, hieroglyfické texty mali magickú funkciu udobriť všetkých nepriateľov na ceste do podsvetia, dôležitou súčasťou boli vyobrazenia bohatého stolovania, koše naplnené chlebom, kačice, husy, kravy, nádoby s vínom, vodou,i pivom, ovocie, najlepšie rovno zobrazené stromy plné ovocia, obilné polia….Toto všetko magickými textami na stenách hrobky malo schopnosť ožiť a stať sa skutočnou potravou pre večného obyvateľa „domu duše“.

časť výzdoby, vpravo mŕtvy majiteľ hrobky,pred ním obávaný Apopis, nepriateľ v podsvetí

v hrobke nesmie chýbať boh podsvetia Usire, vpravo časť potravín

Mŕtvych si pozostalí pripomínali stále. Gréci, vrátane samého Herodota, keď zavítali do Egypta po prvýkrát,  boli doslova šokovaní tým, že počas jedla sa egypťania bavili s mŕtvymi, akoby boli stále medzi nimi a dokonca s potravinami veselo kolovali pri stole aj obrázky múmií.

Tá túžba starého Egypťana po večnom živote, či radšej poviem po večnosti, sa predsa len sčasti naplnila. Po 2700 rokoch sa môžete pozrieť do tváre veľkého Ramzesa II., či slávnej Hatšepsuty. A spomeniem napríklad pyramídy, ktoré tu stoja takmer v nezmenenom stave už viac ako 4500 rokov. Tak sa zamýšam, zostane niečo po nás o 4500 rokov?